Dar spásy nás nemôže nechať nečinnými

Počas každej nedele sa v CZ ECAV Bratislava koná deväť služieb Božích. 27. 9. sa jedny z nich uskutočnili na netradičnom mieste – na nádvorí Evanjelického domu starostlivosti (EDS). Dôvodom bolo 95. výročie posviacky budov EDS, v ktorých sa dostávalo duchovnej i sociálnej pomoci chorým a starým ľuďom i sirotám.

Zvesťou Božieho slova na text z 2. listu Korintským 8, 10 – 15 poslúžil Stanislav Piętak – biskup Sliezskej evanjelickej a. v. cirkvi. V kázni odznelo: „Keď človek prijme Krista a žije s Ním, evanjelium prestáva byť pre neho frázou a stáva sa spásonosnou životodarnou mocou. Kristovo dielo lásky menilo svet a má moc ho meniť na lepší aj dnes. Pán Boh na tomto veľkom diele potrebuje pracovníkov. Ak si neprijal dar milosti spasenia v Ježišovi, potrebuješ predovšetkým Ježiša Krista. On ťa miluje a chce ti dať večný život. Keď si však vierou prijal spásu v Kristovi, potom ťa tento dar nemôže nechať nečinným.“

Bohoslužobnému zhromaždeniu sa prihovoril zborový dozorca Karol Pavlů, ktorý priblížil novšiu históriu EDS. S Božou pomocou sa do zdevastovaného objektu vrátil život. EDS dnes slúži okrem iného ako ubytovňa pre evanjelických vysokoškolských študentov a v štádiu príprav je zriadenie domova dôchodcov.

Na zvesť Božieho slova o tom, že „služba lásky rozmnožuje aj vďačnosť mnohých“ (2K 9, 12), spontánne zareagoval kancelár Ekumenickej pastoračnej služby (EPS) Ján Ondrejčin, ktorý vyjadril vďaku, že cirkevný zbor vo svojich priestoroch poskytol miesto i EPS. Na službách Božích zazneli aj tri piesne bratislavského spevokolu pod vedením Viery Jägrovej.

Na záver pekného jesenného predpoludnia si prítomní mohli pozrieť súčasný stav obnovy EDS a zotrvať v rozhovoroch pri občerstvení.

Foto: Ing. Juraj Predný


K histórii EDS na Partizánskej ul. v Bratislave

3. mája uplynulo 95 rokov, ako boli vysvätené a dané do používania budovy Evanjelického domu starostlivosti na dnešnej Partizánskej ulici. Na posviacku si cirkevný zbor pozval za slávnostného kazateľa vrchného konzistoriálneho radcu Hermanna Bezzela z Mníchova, ktorý vo svojej kázni, na text z Jeremiáša 31, 3, priam prorocky predpovedal, že „ak svet nebude činiť dobro núdznym a trpiacim, bude sám trpieť“. Uplynuli len tri mesiace a vypukla prvá svetová vojna, ktorá priniesla smrť a utrpenie miliónom ľudí na celom svete. Tieto budovy však neboli prvými diakonickými ústavmi v našom zbore.

Ako sa môžeme dočítať v histórii zboru, ktorú máme aj na webovej stránke www.ecavba.sk, ... túžba pomáhať najmä deťom bola vždy v pamäti mnohých ľudí v bratislavskom cirkevnom zbore. Cirkev mala vždy na prvom mieste lásku k deťom. Starala sa aj o siroty, ako dokazujú zbierky a testamenty významných členov cirkvi. Už od r. 1695 vznikala základina na ich podporu, energickejšie pôsobil Matej Bel, od r. 1794 bývali pod dozorom v Jesenákovom dome na rohu Panenskej a Lýcejnej ul. v Bratislave. Od r. 1783 bol sirotincom dom naproti františkánskemu kostolu – dar pani Jelenffy.
V 19. storočí dal podnet na stavbu sirotinca testament obchodníka Ondreja Samuela Rojka. Tým sa vytvorila základina na novú budovu. Sirotinec bol postavený spolu s diakonickým domovom.
Po r. 1672 bola pre evanjelikov mestská nemocnica takmer neprístupná – hoci väčšina lekárov boli evanjelici. Kňazom bola návšteva chorých prísne zakázaná. Nové, protireformačné rády milosrdných bratov a alžbetínok postavili nemocnice, v ktorých však tak dôkladne dodržiavali zákazy ešte aj po Tolerančnom patente, že evanjelikom bolo treba uvažovať o vlastnej nemocnici. Na tento cieľ rozhodli r. 1807 zriadiť nemocnicu v zadnej časti budovy konventu na Panenskej ul., rozšírenie sa uskutočnilo v rokoch 1810 a 1811. Obytný dom nestačil, „novou nemocnicou“ sa stal od r. 1827 dom na Panenskej ul.
Úvahy o novej nemocnici dostali reálnu podobu, keď 21. 7. 1840 Samuel Andrej Rojko zriadil základinu pre nemocnicu. Tu sa r. 1891 začala aj diakonická služba, ktorá sa postupne rozvinula do láskavej starostlivosti o chorých a siroty a prihlásili sa do nej dievčatá, pre ktoré sa táto služba stala poslaním. Logicky sa nové podmienky a požiadavky premietli do úvah o stavbe novej budovy diakonického domova a nemocnice. Od počiatku 20. stor. sa viedli debaty o finančných nákladoch a v jubilejnom roku 1906 mali v úmysle položiť základný kameň. A to už roku 1905 bolo v diakonickom domove 44 sestier a ošetrovali 184 chorých, 157 detí, v domácnostiach 87, ktorých opatrovali aj v noci, navštevovali chudobných. Čísla sú to pozoruhodné. Práve táto bilancia dokázala, že stavba diakonického domu sa stala nevyhnutnosťou.
Finančné možnosti na stavbu nového diakonického domu a nemocnice boli priaznivé až v roku 1912 – 1914. Postavili ju podľa projektov viedenského architekta Júliusa Schmidta. Na Palisádach pri evanjelickom cintoríne navrhol budovu moderných, veľkých foriem a na pôdoryse tvaru U sformoval budovu pre oddelené funkcie – na Bradliansku ul. umiestnil diakonický domov s kaplnkou, nemocnica bola v hlavnej budove a na Partizánsku ul. umiestnil sirotinec. Moderný výraz dosiahol nielen monumentalitou tvarov budovy, ktoré sú odvodené z románskeho slohu, ale i valcovitým schodišťom, pohľadovou tehlou v kombinácii s kamennými detailmi. Kvalita nemocnice získala veľkú slávu, takže už roku 1939 ju o jedno podlažie nadstavil bratislavský architekt Christian Ludwig, autor koncepcie organa vo Veľkom kostole.

Toľko z histórie, ako ju opisuje prof. Ing. arch. Janka Krivošová.
Pre nás je dôležité, aby sme aj dnes mali na zreteli všetky tieto skutočnosti a hľadali cesty, ako rozbiehať aj v našom zbore zborovú diakoniu a prácu s tými, ktorí žijú v biede a trpiacimi. Veríme, že spoločným úsilím sa nám podarí v týchto priestoroch čoskoro zriadiť domov dôchodcov.

Michal Zajden – zborový farár (z časopisu Evanjelická Bratislava 4/2009)

Martin Šefranko | 29.9.2009

späť na kategóriu


Grafické spracovanie:Ladislav Menyhart