Plameň Riznerovej sviece v Zemianskom Podhradí

Ježišove kázňové výroky o soli zeme a svetle sveta – meste na vrchu zazneli v nedeľu 15. marca 2009 v Zemianskom Podhradí, kde sa uskutočnili slávnostné spomienkové služby Božie pri príležitosti 160. výročia narodenia Ľudovíta Vladimíra Riznera, velikána slovenských duchovných, národných a kultúrnych dejín.

Kázal konsenior Považského seniorátu Ján Ochodnický z Adamovských Kochanoviec. V pôsobivej kázni sa zamýšľal nad kresťanmi, ktorých soľ „stratila chuť“ a ktorých svetlo svieti „pod nádobou“, ktorí na verejnosti skrývajú svoje kresťanské presvedčenie – „splývajú“ s duchovne ľahostajným davom, prestávajú byť „slanými“ tam, kde sa veľmi žiada ich postoj, prejav, vyznanie. Slovom „nesolia a nesvietia“: mesto, ktoré leží na vrchu, aby svietilo na cestu pútnikom, zostáva skryté; nesvedčí o Ježišovi, neukazuje na Jeho cestu a cesty s Ním. Kázeň bola priliehavým duchovným slovom na deň riznerovskej nedele.

Veď práve Ľudovít Vladimír Rizner (10. 3. 1849 – 7. 10. 1913) – evanjelický učiteľ a organista, bibliograf, historik, zakladateľ a budovateľ knižníc, spisovateľ, jazykovedec, folklorista, etnograf, archeológ, redaktor celoživotne spätý so Zemianskym Podhradím – bol nositeľom duchovnej „soli“ a jasne vyžarujúceho kresťanského „svetla“. Dostalo sa mu mnohých darov, povolaní i poverení v doslova najťažších slovenských desaťročiach – v druhej polovici 19. storočia, v čase, keď sa uhorská vláda rozhodla s definitívnou platnosťou vymazať slovenský národ z mapy Uhorska. Práve v najhorších historických chvíľach – v čase zatvárania slovenských gymnázií a likvidácie Matice slovenskej – dal sa Rizner do monumentálnej práce: rozhodol sa nájsť každú slovenskú písomnosť a „objaviť“ celé slovenské písomníctvo, a to od Konštantínovho úchvatného Proglasu až do roku 1900, a ako celok ho popísať a dokázať, že slovenský národ existuje, píše, tvorí knihy: je pripravený sa vzdelávať, budovať kultúrne a vedecké inštitúcie a prispievať pozoruhodným vkladom do duchovnosti kresťanskej Európy. Slovom, rozhodol sa vytvoriť súbor dokladov o slovenskom bytí: o jeho oddanej duchovnosti, múdrosti, svojbytnej kultúre, talentoch i hrivnách.
Štyridsať rokov – deň čo deň a noc čo noc (pri plameni sviece) – pracoval, aby sa prostredníctvom spolupráce so stopäťdesiatimi dobrovoľnými spolupracovníkmi na Slovensku i za slovenskými hranicami dopracoval ku každej slovenskej písomnosti, knihe i článku, a zápisy o nich (boli to doslova státisíce záznamov) vložil do monumentálnej šesťzväzkovej Bibliografie písomníctva slovenského od najstarších čias do roku 1900.
Riznerova Bibliografia sa stala jedinečným argumentom: dokladala knižnou kultúrou to, čo vyspievali básnici - že „Slováci žijú a budú žiť naveky“. Neboli a nie sú národom „nahým“ – historicky nezobudeným, akými bývali primitívne národy – „bez kníh“; tak ich nazval v Proglase Konštantín. Práve naopak, stali sa národom, ktorý sa zásluhou solúnskych bratov dokázal „obliekať“ do kresťanskej „knihy kníh“ – Biblie, ktorý vytvoril pozoruhodnú kultúru a literatúru, usporiadal si svoje národné záležitosti, počínajúc kodifikáciou jazyka, vybudoval inštitúty a inštitúcie na úrovni veku, do ktorého vstupovala Európa, keď sa rozhodla na našom kontinente akceptovať rovnosť veľkých a malých štátov a prostredníctvom nich životaschopné, slobodymilovné a kultivované národy. Ak sú medzi nimi Slováci, je to i Riznerova zásluha – najmä jeho Bibliografie.
Mohli by sme zoširoka rozprávať o úchvatnom, mnohostrannom a mnohostrunnom živote na dary bohatého, a predsa v chudobe žijúceho slovenského evanjelického učiteľa, ktorý počas života vytvoril množstvo diel a mnoho posolstiev, ktorý mnohé v živote stratil – tri jeho deti ho predišli do večnosti – no nestratil, oddaný cirkvi a národu, slanosť, jeho slovenské farby nevybledli a jeho plameň, svietiaci Slovensku v búrkach a nečasoch sťa mesto na hore, horel vytrvalo ohňom verných sŕdc. Nezhasol. Práve naopak: v sychravých a nevľúdnych maďarizačných časoch kvitla v Zemianskom Podhradí nezabudnuteľná duchovnosť, zarodila pravá slovenská veda a z obrovskej vôle vyrástla bibliografia: malé námestíčko okolo jedinečného rotundového evanjelického chrámu bolo desaťročia skutočným slovenským centrom gravitatis: s Riznerom – obrom a Jozefom Ľudovítom Holubym – velikánom, Božími darmi Slovensku, bolo jedinečnou slovenskou nádejou obrany a záchrany národného života.

Prostá zemianskopodhradská nedeľná slávnosť skromne, ako to bývalo za Riznera, pripomenula riznerovský monument peknou historickou prednáškou PhDr. Jozefa Karlíka a vďačným programom Trenčianskeho kultúrneho strediska.

Nebola to síce nedeľa slnečná, no predsa i pri dome a pri hrobe Riznerovom stáli nebesá: mnohú slzu nad krivdou biednych vyronili, a to za mnohých, ktorí na Slovensku vďačne spomínajú, ktorí nezabudli na soľ a svetlo: na ducha dávnych svedkov odvekého slovenského kresťanstva. Ktorí vedia, že plameň Riznerovej sviece nezhasol, naďalej horí sťa biblické mesto na hore.

Miloš Kovačka  | 25.3.2009

späť na kategóriu


Grafické spracovanie:Ladislav Menyhart