Rimavskosobotčania navštívili Miškovec

Cirkevný zbor Rimavská Sobota pod vedením sestry farárky Viktórie Lisákovej sa v roku 2009 vybral na zborový výlet k bratom a sestrám do neďalekého cirkevného zboru v Miškovci (Miškolc).

Sme tam, kde by sme mali byť?
„Raz sme tu, raz sme tam, vždy niekde sme, ale tam, kde by sme mali byť, tam, nie sme.“
Tieto slová vedúce k zamysleniu zazneli v modlitbe brata farára v cirkevnom zbore v Miškovci, kde v evanjelickom chráme Božom sa modlili domáci bratia a sestry vo viere spolu s veriacimi ev. a. v z Rimavskej Soboty. Prišli sme s otvoreným srdcom vypočuť si Božie slovo, veď história kresťanstva nemá hraníc.
Cirkevníkov sprevádzala zborová farárka Mgr. Viktória Lisáková, ktorá v spolupráci so zborovým presbyterstvom tento výlet naplánovala, všestranne sa nám venovala či už prekladom kázne, ako aj počas rozhovoru s bratom farárom a ostatnými cirkevníkmi v Maďarsku.
Keďže Rimavská Sobota je od Miškovca vzdialená len 75 km, onedlho sme prechádzali stíchnutými ulicami, v ktorých panoval sviatočný pokoj nedeľného dopoludnia. Z okien autobusu sme uzreli impozantnú budovu evanjelického gymnázia. Ocitli sme sa v lokalite, kde na nás dýchala história našich predkov vo viere. Zvedavo sme očakávali, kedy sa objaví kostol. Zrazu autobus zastal cieľ našej cesty stál blízko nás. Mohutná sakrálna stavba, týčiaca sa vysoko k nebesiam, pred ktorou človek v bázni zastane. Pred službami Božími sme pobudli v nemom rozhovore s domácimi viery. V kostole nás brat farár, ktorý poslúžil liturgiou i kázňou slova Božieho, srdečne privítal a prejavil radosť nad našou návštevou.
Text ku kázni bol starozmluvný, z malých prorokov. Hovoril o Jeruzaleme, kde žili ľudia hriešnym životom. Aj dnes ľudia žijú podobne hriešnym životom a v zmätku, ako to bolo v Jeruzaleme, ktorý bol napokon pre svoje zlo zničený. Ďalej brat farár poukázal na nebezpečenstvo satanizmu, ktorý sa v Maďarsku vzmáha a proti ktorému treba bojovať, to znamená zastávať sa Božích noriem. Cirkev má byť v každom čase apolitická. Ale to neznamená, že sa nemá vyjadrovať k veciam, ktoré sa v spoločnosti odohrávajú. Má byť zástankyňou dobra, pravdy a spravodlivosti, ak sa tieto Božie i ľudské princípy prevyšujú. Pri počúvaní kázne si človek uvedomil pravdivosť slov Jána Kollára „náboženstvo a národnosť sú sestry“. Tieto Božie pravdy platia všade rovnako.
Po skončení služieb Božích sme ešte zostali s bratom farárom v kostole. Zoznámil nás s históriou kostola, jeho interiérom a oltárnym obrazom. Oltárny obraz predstavuje modliaceho sa Pána Ježiša v Getsemanskej záhrade, ktorý je odetý netradične, teda nie v bielom, ale v tmavohnedom rúchu. Kostol tvorí dvojloďová stavba, ktorá pojme 1600 ľudí. Je známe, že v Miškovci 3 roky na gymnáziu študoval náš Pavol Országh Hviezdoslav. Obľúbil si poéziu Petöfiho, Aranya. Pod Petöfiho vplyvom a vplyvom prostredia, v ktorom sa ocitol, začal písať po maďarsky. Svojimi vynikajúcimi veršami s študijnými výsledkami si získal rešpekt a uznanie. No vzťah zakotvený od útleho detstva, v ktorej získal správne základy do života v duchu kresťanstva, ale najmä jeho vzácna milovaná a milujúca matka spôsobili náhly obrat v cítení a myslení dozrievajúceho človeka. „I rozhodlo. Jak reč matky nebola by sladká, nie šatou vhodnou veľkým pomyslom.“ Bol tu aj vplyv národovcov z dolnej Oravy: „Sládkovič získal jeho srdce Kollár zobudil jeho svedomie a Shakespeare oslobodil Hviezdoslavovho ducha.“ (František Votruba) Keďže kostol, v ktorom sme sa nachádzali, vznikol v roku 1797, pravdepodobne ho ako veriaci člen evanjelickej cirkvi navštevoval.
Bratovi farárovi sme položili otázku, kde mohlo byť vtedajšie gymnázium, na ktorom náš národovec študoval. Odpovedal nám, že to mohlo byť v lokalite, kde sme sa nachádzali, a sľúbil, že to zistí. Naša cesta z Miškovca ešte viedla do svetoznámych kúpeľov Miškolctapolca, ktoré sú známe svojou vzácnou liečivou vodou a jaskyňou.
Vracali sme sa domov s dobrým pocitom v duši. Vďaka patrí sestre farárke Viktórii Lisákovej, ale predovšetkým Pánu Bohu, že požehnal celý náš výlet a ochraňoval nás. „Kristus Pán Východ nepozná, ni Západ, Sever, Juh. Kde človek žije, nech všade zavládne lásky duch. V Kristu sa stretne Sever, juh i Západ s Východom. Spasiteľom je každému i všetkým národom. "(ES 569)

PaedDr. Oľga Ursiniová | 19.11.2009

späť na kategóriu


Grafické spracovanie:Ladislav Menyhart