Seniorálna pastorálna konferencia Novohradského seniorátu

V pondelok 12. marca 2007 sa uskutočnila SPK NO seniorátu, ktorá sa tentoraz konala v Po1tári. Prítomných na nej privítal senior NO seniorátu Jaroslav Ďuriš a v duchovnom príhovore sa nad starozmluvným textom o prorokovi Eliášovi zamyslel Ondrej Majling, farár z CZ v Poltári. Na stretnutí sa zúčastnil aj generálny biskup ECAV na Slovensku Miloš Klátik. V príhovore poukázal na to, že tento seniorát v minulosti významne prispel v prospech našej cirkvi aj nášho národa a čestné miesto zastáva aj dnes. Potom prenášal na tému Ecclesia de eucharistia a komentoval dokument Zjednotenej ev. cirkvi v Nemecku, ktorý sa zaoberá ekuménou. Nasledovala diskusia o aktuálnych problémoch cirkvi v súčasnosti.


Z príhovoru generálneho biskupa Miloša Klátika

„Váš seniorát bol na Žilinskej synode v roku 1610 zadelený do breznianskej superintendencie pod správou Samuel Melíka. V rokoch 1784 – 1918 patril do Preddunajského dištriktu spolu s viacerými cirkevnými zbormi z terajšieho Maďarska a v posledných rokoch pred prevratom bol aj sídlom biskupa Fridricha Baltíka v Balážskych Ďarmotách. Od roku 1919 seniorát patrí do Západného dištriktu a v súčasnosti má 32 cirkevných zborov. V polovici minulého storočia v ňom zanikli dva cirkevné zbory, keď kvôli vojenskému obvodu boli vysťahované ev. obce Turie Pole a Lešť s vyše 1700 evanjelikmi.

V Sennom pôsobil Samuel Bodický, náboženský publicista a spisovateľ, starší brat teologického profesora a dekana Michala Bodického. K Sennému mám aj priamy vzťah, lebo tam sa narodil a vyrástol môj otec Ján Klátik, niekdajší farár v Revúcej a senior Gemerského seniorátu.

V Polichne sa narodila ako dcéra tamojšieho ev. farára Pavla Slančíka slovenská spisovateľka Božena Slančíková-Timrava. Väčšinu života prežila na ev. fare v Ábelovej u svojho brata, tamojšieho farára Bohuslava Slančíka.

V Českom Brezove sa narodil farár a básnik Bohuslav Tablic, neskôr farár a senior Hontianskeho seniorátu v Kostolných Moravciach, jeden zo zakladateľov Katedry reči a literatúry česko-slovenskej pri Ev. lýceu v Bratislave.

V Maškovej sa narodil ev. farár, senior a spisovateľ Daniel Maróthy, otec spisovateľky Eleny Maróthy-Šoltésovej. V Novohradskom senioráte pôsobil aj v Závede a Ľuboreči, kde aj zomrel. V Maškovej sa ako syn tamojšieho ev. kantora a učiteľa narodil a vo Veľkom Krtíši ako farár pôsobil profesor teológie Dr. Július Janko, vedúci Katedry starozmluvných vied na SEBF v Bratislave, jeden z popredných prekladateľov Starej zmluvy z hebrejčiny do slovenčiny.

Vo Veľkom Krtíši sa narodil August Horislav Škultéty ako syn tamojšieho ev. farára, správcu a katechétu na Ev. gymnáziu v Revúcej, spoluzostavovateľ Zpěvníka evangelického, do ktorého prispel i svojimi piesňami.

V Uhorskom pôsobil emeritný biskup VD Ján Midriak, v Tomášovciach sa narodil a tam žije emeritný generálny biskup Pavol Uhorskai,“ povedal o. i. vo svojom príhovore generálny biskup.


Duchovné slovo brata farára Ondreja Majlinga

(1. kniha kráľov 19, 1 – 8)
Bratia a sestry v Pánovi!

Asi každý z nás občas zatúži po pochvale a ocenení svojej práce. Prajeme si, aby nás aspoň z času na čas niekto pochválil, ak nie odmenil. Je to prirodzená vlastnosť človeka. Potrebujeme uznanie a odmenu, aby sme videli zmysel svojej práce či služby.

Ako nám to dobre padne, keď nám niekto povie: „To, čo si spravil, sa mi veľmi páčilo! Bolo to dobré! Len tak ďalej!“ Ako nás to vie potešiť a vliať novej sily do práce.

Táto túžba nie je vlastná iba robotníkom a služobníkom tohto sveta. Je vlastná aj služobníkom Božím. Či si to chceme, alebo nechceme priznať, aj my občas zatúžime po uznaní. Veď cesta kresťanstva nie je vždy jednoduchá. Neraz musíme zvádzať veľmi ťažké boje o pravé kresťanstvo, o udržanie viery, o napredovanie v zborovom živote a kresťanskej službe. Ako by nám v takej chvíli dobre padlo, keby niekto ocenil náš zápas! Ani nie tak kvôli zvýšeniu nášho sebavedomia, ale kvôli povzbudeniu a dodaniu nových síl na našej ceste za Kristom.

Niečo podobné očakával aj prorok Eliáš. Veď naozaj verne a oddane slúžil Hospodinovi. Vybojoval mnohé boje a veľa pre svoju vieru aj vytrpel. Ako každý, tak aj on zatúžil, aby jeho služba bola aspoň trochu ocenená, aby videl i jej výsledok a aspoň z niečoho sa mohol radovať. Veď len pred chvíľou vybojoval víťazný karmelský zápas. Na hore Karmel pred očami celého národa dokázal, že živý Boh je iba Hospodin, nie Báal. Keď to uzrel ľud, padol na tvár a vyznával: „Hospodin je Bohom, Hospodin je Bohom!“

Možno si Eliáš po tomto víťazstve myslel, že odteraz bude všetko v poriadku. Kráľ a celý národ sa navrátia k Hospodinovi a on  unavený a zaslúžilý prorok  bude mať konečne pokoj. Konečne si odpočinie a bude sa môcť radovať z plodov svojej služby. Žiaľ, nestalo sa tak. Eliáš čakal ohromné výsledky svojho víťazstva. Namiesto toho je znova prenasledovaný. Kráľovná Ízebel mu chce siahnuť na život. Dáva ho prenasledovať a on musí unikať. Uteká na juh, do Judska, kde sú ľudia predsa len zbožnejší ako na severe, ale ani tam nenachádza to, čo hľadá. Sadá si pod kručinový ker v hlbokej depresii. Žiada si smrť slovami: „Dosť už; teraz, Hospodine, vezmi si môj život, lebo nie som lepší ako moji otcovia.“ Všetko, čo doteraz urobil, sa mu zdá márne a zbytočné. Nadarmo kázal a nadarmo bojoval proti modloslužbe. Dokonca sa mu zdá zbytočný i jeho vlastný život. Načo vlastne žije a aký to všetko malo zmysel? Pýta sa...

Eliáš veľmi potrebuje, aby ho niekto povzbudil. Aby k nemu niekto prišiel a ukázal mu, že sa nenamáhal úplne zbytočne.

Sestry a bratia! Takto to niekedy dopadne aj s nami, keď zatúžime po ľudskom uznaní. Ak si žiadame, aby sme mali úspech u ľudí. Keď sa nám toho nedostane, upadáme do depresie a sme zo všetkého znechutení. Veď sme sa tak snažili, namáhali a nik nás nepochválil a nemal pre nás ani len jediné slovko uznania!

Nie vždy sa dočkáme uznania za našu fyzickú prácu a ešte zriedkavejšie za náš kresťanský život a službu. Za to, že sme kresťania, nás už dnes skoro nik nechváli. Nikto z ľudí vo svete nám nehovorí slová uznania a nik nás neobdivuje za to, že sme svoj život odovzdali Ježišovi z Nazareta a službe Jeho slova. Skôr sa nám dostáva výsmechu a biľagu spiatočníctva a zaostalosti. Byť ozajstným kresťanom nie je v dnešnom svete vôbec populárne, a preto je aj márne čakať od sveta za naše kresťanstvo uznanie.

Aj Eliáš čakal uznanie, ale namiesto toho bol prenasledovaný. Ale práve to bolo nepriamo znakom, že jeho služba Bohu bola dobrá a kvalitná. Pretože Eliáš sa nesnažil byť populárnym v očiach ľudí. Hovoril im pravdu. Vytýkal im modlárstvo a neveru. Bol verný Hospodinovi a jeho slovu. A preto nemohol čakať uznanie od ľudí, ktorí zradili vieru a opustili živého Boha.

Populárnymi boli úplne iní proroci než on. V čase Eliáša to boli Báalovi proroci. V čase proroka Jeremiáša bolo zase v Izraeli veľké množstvo prorokov, ktorí sa síce hlásili k Bohu, ale hlásali svoje ľudské výmysly. Boli obľúbení u vladárov, hmotne dobre zabezpečení a u ľudí veľmi populárni. Oni však nehovorili čisté Božie slovo. Klamali a vymýšľali si, len aby ulahodili ľuďom. Opájali ich sladkými rečičkami a čičíkali ľudí v ich hriechu. A to sa počúva oveľa lepšie než pravda a kritika. Ani dnešné kresťanstvo by za každú cenu nemalo hľadať iba popularitu a uznanie u ľudí zo sveta. Je síce dôležité šíriť vo svete pokoj a lásku, zároveň však nesmieme zrádzať a prikrášľovať čisté Božie slovo. Vždy musíme byť pravdivými a pravdu šíriacimi. A za to sa nám u ľudí vždy nedostane uznania a cti.

Pravé a nekompromisné kresťanstvo bude totiž vždy tak trochu provokovať. Ukazovať ľuďom pravdivé zrkadlo o nich samých. Svet bez viery bude kresťanstvo provokovať vierou. Svet plný nenávisti bude provokovať svojou láskou. Svet plný klamu svojou pravdivosťou a svet plný smútku a beznádeje nádejou, ktorú prináša.

Bratia a sestry! Keďže Eliáš nenašiel uznanie od ľudí, dostalo sa mu ho do Hospodina. Cez anjela mu Boh posiela pokrm. Eliáš mal pri hlave na žeravých kameňoch upečený posúch a krčah vody. Nebola to veľkolepá hostina, neboli to vyberané jedlá, ale pre samotného Eliáša to malo obrovský význam. Nielenže sa nasýtil, ale zrazu si opäť uvedomil, že vo svojej službe nie je sám. Niekto sa o neho stará. A hoci zemskí králi ho odmietajú, stará sa o neho Kráľ nebeský. Ten pokrm bol pre Eliáša obrovskou morálnou vzpruhou. Ale ešte oveľa väčšou posilou mu bolo poslanie, ktoré mu dal Hospodin. Znova mu dáva úlohu a opäť ho niekam posiela: „Vstaň a jedz, lebo máš priďalekú cestu pred sebou!“ Eliáš má ísť na Boží vrch Chóreb, aby sa tam osobne stretol s Hospodinom a bol poverený k ďalšiemu boju za duchovnú slobodu Izraela.

Hoci sa jedna fáza jeho služby skončila, nestal sa zbytočným. Má nový a krásny cieľ. Zdeptaný Eliáš tak znova nachádza zmysel svojej služby. Je predsa v Božej službe. Nie je sám a to ho poháňa, aby sa nevzdával aj napriek nepriazni ľudí.

To je povzbudenie i pre nás. Možno sa ani pri nás Božia moc neprejavuje veľkolepo. Možno často ešte nenápadnejšie ako pri Eliášovi, ktorému sa zjavila vo forme posúcha a vody. Možno sú to naozaj iba nenápadné chvíle, v ktorých cítime Božiu starostlivosť o nás. Záblesky, v ktorých si uvedomíme, že celé naše kresťanstvo a naša služba má zmysel, že sa oplatí nasledovať Pána Ježiša v živote. Možno musíme byť veľmi vnímaví, aby sme ich zaregistrovali, ale určite sa dejú aj pri nás. Sú to chvíle drobných Božích odmien. Keď máme zrazu radosť z našej viery, radosť z kázania alebo z práce v zbore. U každého z nás tieto chvíle vyzerajú trochu inak. Hospodin v našich životoch pôsobí rozličnými spôsobmi. Možno sú to chvíle lásky, radosti z krásy stvorenia či v spoločenstve veriacich. Chvíle víťazstva nad vlastným hnevom alebo lenivosťou. Chvíle zažitia Boha vo svojom srdci. Jedno je však isté - tieto chvíle nás posúvajú ďalej na našej ceste. Sú pre nás oveľa viac, ako všetko ľudské uznanie a sláva.

A ešte jedno nás musí hnať dopredu - tak ako Eliášova služba, ani naša služba sa nikdy nekončí. Kresťan nikdy nemôže povedať: „Už je toho dosť. Musím si oddýchnuť.“ Pán nám dáva vždy nové a nové úlohy. Nové možnosti pre svedectvo, službu a praktické kresťanstvo. Kresťan nikdy neodchádza na duchovný dôchodok. Je to podobne ako v obyčajnom živote. Aj v ňom, pokiaľ máme čo robiť, pokiaľ je niečím naplnený a máme pre koho žiť, vidíme zmysel a cieľ. Tak aj v kresťanstve máme stále čo robiť a kam kráčať.

Boh má aj dnes pre nás pripravené nové úlohy a ciele. Buďme voči nim vnímaví, ale hlavne si nikdy nedajme vziať chuť do tejto služby. Veď neslúžime pre ľudskú slávu, ale Bohu, ktorý nás nesmierne miluje. Amen.

Edita Sabolíková | 20.3.2007

späť na kategóriu


Grafické spracovanie:Ladislav Menyhart