Za Hanou Ponickou

Málokedy v dejinách sa tak navidomoči zjaví a udrie zlo, ako práve 21. augusta 1968, v tom nezabudnuteľne surovom dni, ktorý kruto poznačil množstvo človečenských osudov v bývalom Československu i vo svete. Mimoriadne sa dotkol i života a diela odvážnej a statočnej slovenskej ženy - spisovateľky Hany Ponickej - a surovým tieňom sprevádzal jej neľahký životný údel. Tento deň, 21. august 2007, po 39-tich rokoch, opäť osudovo a symbolicky, definitívne a neodvolateľne vstúpil do jej životopisu ako hraničný medzník: zomrela v banskobystrickej nemocnici.

V nedeľu 26. augusta 2007 sa slovenská verejnosť rozlúčila s Hanou Ponickou v jej rodisku v Haliči, kde boli jej telesné ostatky uložené na večný odpočinok na tamojšom cintoríne. Pohrebnú počestnosť vykonal Ján Ďurov, emeritný evanjelický senior Novohradského seniorátu z Veľkého Krtíša, ktorý kázal na slová 71. žalmu, verše 5, 6, 9, 12. V zastúpení slovenskej verejnosti sa so spisovateľkou rozlúčili Ján Čarnogurský, člen bratislavskej päťky, Miloš Kovačka (pozri ďalej) zo Slovenskej národnej knižnice, Igor Hochel, predseda Klubu nezávislých spisovateľov, páter František Adrián Olach, predstaviteľ katolíckej farnosti v Starej Haliči, nad hrobom Július Brocka, poslanec Národnej rady SR, a Vladimír Rehanek, starosta Haliče.
Zazneli obľúbené piesne spisovateľky Ó, Pane drahý, čuj naše túžby, Smieť žiť pre Krista, Kto za pravdu horí, K Tebe, ó Bože môj... Duchovnými piesňami na rozlúčku prispeli i sestričky Misijného domu v Starej Haliči, ktoré ju v Podrečanoch, kde naposledy žila, navštevovali a potešovali. Na pohrebe sa zúčastnil aj emeritný biskup VD ECAV Igor Mišina s manželkou.

Za Hanou Ponickou

(Smútočné slovo predniesol na pohrebe v Haliči 26. augusta 2007 Miloš Kovačka; bude uverejnené aj v Tvorbe 3/2007)

Vážené smútočné zhromaždenie,
drahé deti váženej Hany Ponickej s rodinami,
predstavitelia slovenského duchovného a politického života,
tvorcovia slovenskej kultúry a literatúry,
hostia zblízka i zďaleka, drahí domáci,


Hanu Ponickú som videl prvýkrát v martinskom amfiteátri, do posledného miesta zaplnenom, v roku 1968: 10. augusta sa tam na výzvu Matice slovenskej zhromaždilo takrečeno „celé Slovensko“, aby pozdravilo závan politickej a duchovnej slobody a odmietlo hrozby, ktoré na adresu Československa vysielali stranícki predstavitelia krajín Varšavskej zmluvy.
Pamätnou sa stala fotografia, na ktorej zreteľne vidno, ako v radostnom, slnkom prežiarenom amfiteátri vedľa seba sedia Giuliana Benzoni, snúbenica generála Milana Rastislava Štefánika, a Hana Ponická: rok 1968 bol s určitosťou rokom štefánikovským. Tak v jeho vznešenom zdvihu, ako aj v jeho smutnom páde. Medzi jeho nádherné vzlety patrila nielen mohutná májová manifestácia na Bradle, ale i augustový martinský amfiteáter. Slovensku i svetu predstavili vôľu Slovákov žiť v slobode.
A Hana Ponická bola pri tom. Bola všade tam, kde šlo o slobodu a nezávislosť. Giulianu Benzoni zaviedla na myjavsko-brezovské kopanice, pochodila s ňou celý ten kraj veľkej sily a statočnosti, zamilovala si tamojších ľudí, vrstovníkov a spolužiakov Milana Rastislava Štefánika, ktorí v smutnoslávnom slobodnom roku 1968 ešte žili, viedla s nimi rozhovory a dala sa do veľkej práce. Zasnívala sa opäť do slobodnej štefánikovskej vízie a zatúžila napísať veľkú knihu Štefánikovu.
Áno, bol to čas veľkých nádejí. Ale čas všetko mení. Prišiel deň, 21. august, ktorý opäť skrvavil naše deje a dejiny práve tak osudovo – ako vtedy nie tak dávna ešte svetová vojna. Keď sa približovala, Hana Ponická prišla so svojou rodinou z Košíc do Martina. Práve v tomto meste vstúpila do slovenskej literatúry. Tu sa stretla a zblízka spoznala rad osobností, osobitne vnímavo predstaviteľky slovenských žien. Nielen jedinečnú, radostnú i bolestnú, život zakľučujúcu – statočnú krajanku, vedúcu ženu Európy, Elenu Maróthy-Šoltésovú, ale i formujúcu sa, bojovnú, kritickú a hľadajúcu Zoru Jesenskú. Zblízka poznávala Živenu, Živu, jej mimoriadnu aktivitu, ktorá v slovenskej žene zrodila bytosť zodpovednú za stav krajiny a sveta. V Martine ako gymnazistka a neskôr v Bratislave, kde zmaturovala, ako vysokoškoláčka – medička zblížila sa s generáciou, ktorá formovala mladý slovenský odboj proti nacizmu i proti besnejúcej vojnovej zlovôli. Jasne vidím mladučkú Hanu Ponickú vo vojnových rokoch i prvých oslobodených mesiacoch ako milosrdnú sestričku. Milosrdný Samaritán, ktorý kráčal z Jeruzalema do Jericha, vstúpil do srdca mnohých vtedajších slovenských žien a dievčat a pozval aj Hanu Ponickú k raneným povstalcom i k vracajúcim sa, a predsa napokon zomierajúcim väzňom z koncentračných táborov. Ošetrovala ich obetavo v martinskej nemocnici v roku 1944 a v bratislavských sanitných strediskách v roku 1945.
Nečudo, ak sa na konci 2. svetovej vojny ocitla na križovatke: medicína či literatúra? A ak predsa rozhodla sa pre literatúru, navidomoči o tom rozhodoval i prekrásny, jej rodný novohradský kraj. Jeho pramene a jeho studničky: Elena Maróthy-Šoltésová – to o nej zatúžila mladá Hana Ponická napísať reportáž – skvelú esej novohradskú, maróthyovskú, v pravom slova zmysle štúrovskú, v neposlednom rade kresťanskú, v tomže evanjelickú – protestantskú. Esej o slovenskej odvážnej žene, ktorá vyniesla svoj sen o slovenskej deve – milosrdnej sestričke či milovanej učiteľke najmladších detí – na návršie nad Martin a uložila ho ako závdavok na budúce časy do nezabudnuteľného Štefánikovho ústavu. Ponickej ľuborečský starý zvonár dávny – a obzvlášť Liber domus – kniha domu: maróthyovskej fary ľuborečskej, bola pre ňu silným pozvaním do vytúženej novohradskej eseje.
Ľuboreč – ľúba reč?, či ľúba riečka? – Maróthyovej Ľuboreč sa silno ozývala v mužnom srdci Hany Ponickej a vyzváňala v slovenskej literatúre rovnako podmanivo, ako sa spod novohradských strání takmer nehlučne čeril čistý dúšok, ktorý ponúkala Timrava – studnička či práve spisovateľka, ktorá inšpirovala Ponickej literárny Ábelovský dom. Ako Šoltésová a Timrava, i Hana Ponická sa v zápasoch dobra proti zlu objala civilizáciu. Nečudo, že si zamilovala práve veľké literatúry: veľkú literatúru francúzsku a taliansku. Francúzsku nielen v téme slovenskej: Štefánik, francúzsky vojak a generál. So Štefánikom to bol i Exupéry. Spisovateľ, filozof, vojak a letec. Práve Ponická preložila Slovákom Malého princa, ktorého miluje toľko slovenských malých i veľkých detí. A prekladala aj z maďarskej literatúry. Zdedila ten jazyk po matke. Vedela, že iba v poznaní a pochopení sa rodí susedstvo, ktoré za niečo stojí, partnerstvo, ktoré môže mať povahu skutočnej kultúry. Od roku 1968 som Hanu Ponickú vnímal intenzívnejšie, ako kedykoľvek predtým. Najmä jej kritická publicistika v Smene na nedeľu ma oslovovala živým slovom. Netušil som v tých mladých časoch čitateľských ešte, ako raz budem – potom, ako uplynú časy – stáť v nemom úžase pred mlynom v Lukavici a rozmýšľať o jej osude na základe Lukavických zápiskov, ktoré vytvorili kľúčový bod v jej literárnom životopise.
Písal sa rok 1977; boli to časy dobra a zla: Charty a Anticharty. A práve uprostred nich stojí veľká Hana Ponická nepokorená. Na strane dobra. Nepodpísala Antichartu. Na 3. zjazd slovenských spisovateľov (1977) pripravila príspevok nazvaný Otázky tvorby a etiky súčasného spisovateľa, ktorým – a to všetkým prítomným i neprítomným politikom a kultúrnym pracovníkom, ba vlastne celému Slovensku – chcela dôrazne povedať, čo si myslí o slovenských a československých sedemdesiatych rokoch 20. storočia. Žiadala nekompromisne slobodu svedomia, tvorby a publikovania. Nečudo, že jej príspevok nesmel odznieť a nesmel byť na Slovensku publikovaný. Ale slobodný svet ho vypočul. Prijal ho ako excelentný dokument, na ktorý Slovensko môže a malo by byť navždy hrdé, a to ako na prejav zmužilosti a odbojnosti proti zvrátenej dobe. Nie je vôbec náhodné, ak vo vedomí „tretieho odboja“, odboja proti komunizmu, mu bol pririeknutý príslovečný názov slovenská Charta. A Hana Ponická – tak ako Šoltésová, stala sa pilierom slovenského svedomia v najširších domácich i medzinárodných súvislostiach: zaradila sa medzi vedúce ženy vtedajšej Európy.
Ako Ponickej Charta, tak i jeden z jej lukavických obrazov na mňa nesmierne zapôsobil. Ten o "mičinskom prameni" z 13. augusta 1977, ktorý rozpráva o tom, ako vtedajší politický režim zahatal prameň, ktorý vytryskol na Dolinách neďaleko Lukavice, nad úvalom, v ktorom vyviera a odteká už stáročia chýrny mičinský mädokýš. Gejzír tryskal do dvadsaťpäťmetrovej výšky, zvláštne spieval a nezabudnuteľne sa jagal až k slzám. Hane Ponickej pripomínal Sládkoviča, ktorý vždy patril medzi jej milovaných, medzi tých, o ktorých chcela písať a s láskou vždy hovoriť. Sládkovič v jej elegorickej vízii symbolicky oslovil mičinský kraj po viac než sto rokoch. To jeho duch vytryskol – vpísala do lukavického zápisku, ktorý venovala českému nezabudnuteľnému filozofovi, váženému mučeníkovi Janovi Patočkovi – vyrazil spod zeme. Keď zem a ľudia na nej mlčia, mľandravejú, vybuchne spod nej to, čo kedysi mocne žilo a slobodne i v neslobode spievalo. A ten úžasný obraz nadväzný: Keď režim prameň zahatal, znenazdajky vytryskli tisíce drobných gejzírkov a tiekli dolu stráňou. Napokon gejzír, ktorý znovu vytryskol, režim zahatal ešte raz: mičinský potok tiekol nezáživne, sivo-zelenkavo, nebolo v ňom čerstvej bystrej vody. Ale mičinský mädokýš predsa len zosilnel a sľuboval nádej, že mocný čerstvý prameň duní ďalej pod zemou, že nezhynul: Tak či tak iste prúdi v celej mohutnosti svojej energie ďalej, lebo stratiť sa nemohol. A raz zase niekde vyrazí. Chcela by som to ešte uvidieť, chcela by som ešte raz tak plakať kamsi dovnútra od slasti z pohľadu na jagavý stĺp vody, na ten zázrak zeme a ducha... Čo musela Hana Ponická spolu s odbojným česko-slovenským hnutím za dvanásť rokov podstúpiť, aby roku 1989 gejzír odvážneho – azda práve Sládkovičovho – ducha dávneho naozaj slobodne vytryskol? Koľko odvážnych návštev slovenských a českých disidentov a koľko návštev agentov Štátnej bezpečnosti, ústrkov a podrazov, bezprávnych zavlečení k výsluchom: Chytili ma na ulici, vybrali mi veci z tašiek, vyhrážali sa, že mi napichajú rozličné injekcie... Robili „prepadovky“ – nečakané domové prehliadky, pri ktorých sa neštítili hrabať v koši, v sporáku... To nadšenie, keď tam našli preložených Niekoľko viet!
Ponickú, ako čas ukázal, nebolo možné zlomiť. V kruhu česko-slovenského disentu si našla pevné miesto. Prejavilo sa to najmä v jej účasti v Hnutí za občiansku slobodu. Koľko však iniciatív, vystúpení v Slobodnej Európe a rozličných proskribovaných a prenasledovaných stretnutí, koľko odvahy odmietnuť nelegitímny súd v Bratislave po vyjadrení úcty Danke Košanovej a ostatným zastreleným vojakmi Varšavskej zmluvy pri príležitosti 21. augusta 1989 v Bratislave, slovom, koľko osobnej pevnosti, ak chcete mravnej sily, bolo treba zhromaždiť v útlej Hane Ponickej, aby s ostatnými členmi česko-slovenského hnutia Charty 77, Hnutia za občiansku slobodu a napokon súdenej bratislavskej päťky mohla uskutočniť cestu, na ktorú sa vydala a na ktorej vytrvala celých dvanásť rokov potom, ako sama – bez účasti disidentských kruhov – spísala Slovenskú Chartu 77 – chartu občianskych a ľudských práv pre Slovákov.
A pracovala neúnavne naďalej v literárnom živote. Vystupovala na medzinárodných konferenciách, reprezentovala nás na svetovom literárnom fóre. Dbala o duchovný svet: fascinovalo ju kresťanstvo, jeho étos, jeho dejinný zápas o vieru a lásku, čistotu a mravnosť.
Kresťanstvo, nesmieš byť falošné! – povedala pri jednej príležitosti. Záležalo jej na pamäti národov. Na pamäti našej, slovenskej, zvlášť. Zatúžila Slovensku a Slovákom i iným národom a kultúram zanechať Knižnicu Michala Miloslava Hodžu v podrečanskom kaštieli. Verím, že jej sen sa raz v nejakej podobe splní: M. M. Hodža bude v tej knižnici symbolom slovenských odbojových vĺn – od Slovenského prestolného prosbospisu, cez mikulášske (hodžovské) Žiadosti i martinské dve vynikajúce memorandá národa slovenského – cez Martinskú deklaráciu po československú Chartu 77 – až po Ponickej slovenskú Chartu. V knižnici mala byť, ako sa domnievam, literatúra duchovných dejín Slovenska i Európy. Polemická literatúra obrán a nezávislých postojov. Domáca i svetová. Hodžovmu menu dobre pristane aj literatúra hnaných a vyhnaných, literatúra mučených a mučeníkov, literatúra nenaplnených bolestných snov a túžob i literatúra rozpísaná a nedopísaná. Bude to aj knižnica letcov. Štefánikova i Exupéryho. Bude v nej literatúra nositeľov civilizácie a duchovnosti. Bude v nej naisto Biblia. Tá osobná Biblia Hany Ponickej, ktorá sa nesmela v roku 1977 zjaviť v zábere kamery Slovenskej televízie. A bude v nej bibliografická databáza nezávislosti Slovenska a Slovákov. Ale aj ich vznešených činov domácich a medzinárodných. Takú knižnicu Slovensku veľmi treba. Slovákom bude pripomínať i to, aby – ako raz bola deťom, ktoré milovala a vytvorila pre ne milovaného Štoplíka, odkázala ctihodná naša spisovateľka Hana Ponická – už od detstva hovorili pravdu, a aby nikým neopovrhovali.
Jedným slovom: bude to Hodžova knižnica, ale bude to i knižnica 21. augusta. Tento dovetok augustový k svojmu snu, ste, drahá Hana Ponická, napísali a stvrdili dňom svojho večného odchodu spomedzi nás.
Vybral Vám ho Hospodin, ktorému ste dôverovali a v ktorého ste dúfali, a vybral Vám ho, ako hovorieva v básni Milan Rúfus, presne, ako človekovi vodu a chlieb. Vidím Vás dnes, keď v dni nedeľnom, ktorý sa – ako v dávnej piesni – pomaly skonáva, a nad Haličou slnce vrhá ostatné žeravé augustové lúče; vidím Vás, keď nadchádza hodina Vašej večnej rozlúčky, ako sa pri bratislavskom Dóme sv. Martina neodvolateľne rozhodujete pre dobro a spravodlivosť, beriete do rúk Timravin rukopis kraja tohto novohradského sťa duchovný talizman a kráčate s ním do odvekého zápasu: nechže vezmú česť, hrdlo, dom – len sa nezľaknúť, necúvnuť a vydržať! Srdce Vám vyzváňa Chartou, o ktorej Slovensko dodnes dosť dobre nevie, aký pevný pilier duchovnosti a ľudskosti ste mu v ňom naveky vystavili:
Vďaka Vám, drahá, za Vašu borbu, za dielo, za Váš výnimočne vybudovaný charakter!
Česť Vašej večnej pamiatke, vzácna pani Hana Ponická!

Co jest mé určení?
Nač mi Bůh život dal?
Tak ve svém myšlení
Najednou sem se ptal;
A všech lidí k jakému cíli
Směřují síly?


Ctiboh Zoch, Zpěvník evangelický

Miloš Kovačka | 6.9.2007

späť na kategóriu


Grafické spracovanie:Ladislav Menyhart